V čom spočívajú riziká predávkovania bielkovín a ako k nim u športovcov dochádza?
1 / Celkovo vysoký príjem bielkovín. Všeobecne sem patria nezmyselne vysoké dávky, ktoré organizmus absolútne nepotrebuje. Tieto mylné informácie sú často zapríčinené zlým prekladom niektorých cudzojazyčných článkov alebo zámenou množstvo bielkovín uvádzaných v prirodzenom alebo "tabuľkovom" stave.
Typicky 1000g mäsa môže niekto preložiť alebo chápať ako 1000g proteínu, ale 1000g mäsa obsahuje čistých proteínov len okolo 150-220 g. Najmä vadné sú preklady niektorých amerických článkov, kde sa pri udanie množstvových jednotiek ešte nepoužíva sústava SI (celosvetovo odporúčaná od 80. rokov). Okrem toho niektorí športovci radi "zahmlievajú" o skutočne prijatých dávkach proteínov alebo nenápadne odporúčajú vysoké dávky proteínových výrobkov od firmy, ktorá ich sponzoruje. Už z hľadiska celkových možností organizmu je potrebné si uvedomiť, že organizmus je za optimálnych podmienok schopný stráviť najviac 350g čistého proteínu denne. Avšak naplnenie týchto podmienok nie je u každého možné už fyziologicky výkonnosťou tráviacej sústavy. Ďalším limitujúcim faktorom je individuálna stráviteľnosť (alebo skôr nestráviteľnosť) jednotlivých druhov prijímaných bielkovín. Do tohto odseku patrí aj celkový nadmerný príjem stravy (všetkých živín), pre ktorý existuje ľudový termín zvaný "rozožranosť". Je to dané tým, že človek ako biologický druh nemá regulačné mechanizmy na obmedzenie príjmu stravy. Pri postupnom zvyšovaní dávok sa zvyšuje schopnosť organizmu zožrať vyššie množstvo stravy. Pozor, neznamená to, že sa tým úmerne zvyšuje schopnosť tieto prijaté živiny stráviť a využiť. Väčšina ľudí si myslí, že to čo skonzumujú, tak aj strávi. Je to omyl! Totiž obsah tráviacej sústavy je z hľadiska fyziologického považovaný za zložku MIMO ORGANIZMUS. Do organizmu sa dostane len to, čo je strávené a prejde stenou čreva do krvného obehu. V praxi to teda vyzerá tak, že pri extrémnych dávkach stravy príslušný jedák do značnej miery funguje skôr ako jej priebežný ohrievač.
2 / Nevyváženosť zastúpenia jednotlivých aminokyselín, ktoré v prijímanej strave sú každá zastúpená v inom množstve, než koľko organizmus v skutočnosti potrebuje. Tieto riziká sú definované dvoma fyziologickými zákonmi:
A / Rubnerov zákon limitné aminokyseliny. Využitie aminokyselín z bielkovín závisí od obsahu najmenej zastúpenej (limitnou) esenciálnej aminokyseliny. Je to ako keď máte sud a v ňom je v rôznej výške niekoľko otvorov. Ten najnižší otvor určuje, ako sa sud naplní.
B / Wolfov zákon nadbytku esenciálnych aminokyselín. Esenciálna aminokyselina vo viac ako štvornásobnom nadbytku (ako je jej odporučené zastúpenie) porušuje metabolizmus ostatných aminokyselín. Zdravotné ohrozenie v tomto prípade je veľmi aktuálne.
Z bežnej stravy, pokiaľ nie je špeciálne vyvážená, sa využije u nešportujúcej populácie len okolo 60% obsiahnutých aminokyselín, u športovcov obvykle ešte menej (uvedené nižšie), a zvyšok organizmus musí prácne likvidovať.
U športovcov je k porušeniu vyššie uvedených "aminokyselinových zákonov" zvýšená dispozícia. Je to dané tým, že medzi esenciálne aminokyseliny sa u športovcov započítavajú aj ďalšie dve aminokyseliny, a to je ARGININ a histidín. Tie sú považované za esenciálne u detí, lepšie povedané pri rýchlom metabolizme (rastu) organizmu. Esenciálne sú preto, že ich premena z iných aminokyselín je síce možná, ale je veľmi pomalá. Ale tréning a následná superkompenzácia (rast) svalov tiež predstavuje rýchly metabolizmus. Takže u dospelých osôb s normálnou telesnou záťažou sa nič nedeje, ale ak sa jedná o deti alebo športovcov, tak nutne musí byť dostatočne zastúpená.
Zdroj: nutri-exact.cz.